Duch hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali.
Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 12-15).
SVÄTÁ FAUSTÍNA VO SVOJOM DENNÍČKU NAPÍSALA (1146, 1507):
[Nech vkladajú] nádej do môjho milosrdenstva najväčší hriešnici. Oni majú prednostné právo na dôveru v priepasť môjho milosrdenstva. Dcéra moja, píš o mojom milosrdenstve utrápeným dušiam. Duše, ktoré sa odvolávajú na moje milosrdenstvo, mi spôsobujú radosť. Takým dušiam dávam viac milostí, než si želajú. Nemôžem trestať, hoci by bol niekto aj najväčším hriešnikom, ak sa odvoláva na moje zľutovanie, ale ospravedlňujem ho vo svojom nepochopiteľnom a nevyspytateľnom milosrdenstve. Napíš: skôr ako prídem ako spravodlivý Sudca, najprv otváram dokorán dvere môjho milosrdenstva. Kto nechce prejsť dverami môjho milosrdenstva, musí prejsť dverami mojej spravodlivosti…
Všetky milosti plynú z milosrdenstva a aj posledná hodina je pre nás plná milosrdenstva. Nech nikto nepochybuje o Božej dobrote, aj keby jeho hriechy boli čierne ako noc. Božie milosrdenstvo je silnejšie ako naša úbohosť. Potrebné je len jedno, aby hriešnik odchýlil aspoň trochu dvere svojho srdca lúčom Božieho milosrdenstva a ostatné už dokončí Boh. Nešťastná je však duša, ktorá dokonca v poslednej hodine zatvorila dvere pred Božím milosrdenstvom. Tieto duše ponorili Ježiša v Getsemanskej záhrade do smrteľného smútku, veď z jeho najľútostivejšieho Srdca vyplynulo Božie milosrdenstvo.
➡ Ježiš, Boží Syn, z lásky k nám dovolil, aby ho diabol pokúšal. Následne začal ohlasovať Božie kráľovstvo a pozýva nás k obráteniu. Aká je moja odpoveď na úsilie Božieho milosrdenstva, ktorým Boh hľadá moju večnú spásu?
➡ Som vďačný Ježišovi za námahu, ktorú pre mňa podstúpil?
➡ Vynasnažím sa v tomto týždni aspoň trochu pootvoriť dvere svojho srdca na lúče Božieho milosrdenstva…
***
Bol som práve vysvätený, začínajúci kňaz na svojom prvom kaplánskom mieste. Prešlo už odvtedy skoro 20 rokov, ale pamätám si to ako dnes. Úplne presne. Bola sobota, krátko pred obedom. Po prvopiatkovom týždni, v ktorom sme päť dní hodiny presedeli v spovednici a vysluhovali sviatosť zmierenia. K tomu treba zarátať ešte piatkovú dopoludňajšiu návštevu chorých spojenú s vysluhovaním sviatosti zmierenia a prinášaním Eucharistie. Už som sa tešil na obed. Bol som hladný. Vedel som, že nás v ten deň zavolala jedna rodina z farnosti na obed, ktorý bol vždy fantastický. Vtom zazvonil telefón. Ozval sa akýsi mužský hlas. Poprosil ma, že je chorý a že sa chce vyspovedať. Priznám sa, šiel som s nechuťou. V duchu som si vravel, kde bol doteraz. Keď som došiel k domu chorého, široko ďaleko nebolo nikoho. Búchal som na dvere, obišiel dom a nič. Už som bol pripravený pootvoriť dvere a zavolať, keď sa zrazu pohla kľučka a za dverami stal starší pán v pyžame. Vyzeral tak po šesťdesiatke. V neochote som kráčal za ním a opýtal som ho: „A kde je ten chorý, čo nemôže vstať z postele?“ On bez zaváhania odvetil: „To som ja.“ A kým sa stihol zareagovať, dedko už ležal v posteli a zakryl sa perinou.
„Vy?“, opýtal som sa nechápavo: „Veď vyzeráte dobre, nie choro.“
Muž sa na mňa pozrela a odpovedal: „Nie nie, pán kaplán, sadajte tu na stoličku! Ja viem, že končím, že toto je moja posledná svätá spoveď. Chcem si ju urobiť celoživotnú a poriadnu.“
Aj tak bolo. Muž sa vyznal, prijal rozhrešenie, Eucharistiu a ja som odchádzal v akomsi divnom pocite.
Ten netrval dlho… O pár dní nato dedko zomrel. Až vtedy som si uvedomil, akú som mal milosť a k akému skutky lásky a milosrdenstva má v ten deň Boh pozval.
Ten muž už vedel, že je čas. A že prišiel deň, kedy tým najdôležitejším je hodiť sa do náruče Božieho milosrdenstva.
Modlím sa za milosť dobrej smrti?
vdp. Jozef Kozák
