V duchovnom živote a v rozlišovaní a plnení prorockého poslania sestru Faustínu podporovali kňazi: vo Vilniuse bol spovedníkom a duchovným sprievodcom bl. o. Michal Sopočko a v Krakove o. Józef Andrasz SJ.
Otec Michal Sopočko sa prvýkrát stretol so sestrou Faustínou Kowalskou v júni 1933 vo Vilniuse, kde bol riadnym spovedníkom Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva. Už na začiatku mi povedala – spomínal po rokoch – , že má pozná z nejakého videnia, že mám byť jej sprievodcom svedomia, že musím uskutočniť nejaké Božie plány, ktoré mi majú byť dané. Otec Sopočko bol spovedníkom a duchovným sprievodcom sestry Faustíny do 21. marca 1936, čiže do jej odchodu z Vilniusu. Potom s ňou zostal v korešpondenčnom kontakte a poskytoval jej rady a usmernenia týkajúce sa duchovného života a realizácie poslania. Keď bol v Krakove, navštevoval ju v kláštore alebo v nemocnici na Pradniku. Na jeho odporúčanie sestra Faustína začala písať „Denníček“. Postaral sa o namaľovanie prvého obrazu Milosrdného Ježiša vo Vilniuse v roku 1934 a o jeho verejnú úctu, ktorá sa konala v Ostrej Brame počas slávenia Jubilejného roku vykúpenia 26. – 28. apríla 1935. Ešte pred druhou svetovou vojnou sa snažil u cirkevných autorít o ustanovenie Sviatku Božieho milosrdenstva. Napísal niekoľko článkov venovaných tajomstvu Božieho milosrdenstva. Až do konca svojho života sa usiloval o ustanovenie sviatku a schválenie úcty k Božiemu milosrdenstvu.
Narodil sa 1. novembra 1888 v Juszewszczyzne v okrese Oszmiany. V roku 1910 vstúpil do teologického seminára vo Vilniuse. V roku 1914 bol vysvätený za kňaza a pracoval štyri roky ako kaplán v Taboryszkách. V rokoch 1919-1924 bol vojenským kaplánom vo Varšave a súčasne ukončil odborné štúdium na Teologickej fakulte Varšavskej univerzity a na Pedagogickom ústave. V roku 1924 sa presťahoval do Vilniusu, kde naďalej pôsobil ako vojenský kaplán až do roku 1932. Od roku 1928 bol zamestnaný ako zástupca profesora pastorálnej teológie na Teologickej fakulte Univerzity Štefana Bátoryho. V rokoch 1927-1932 bol duchovným správcom seminára vo Vilniuse. V roku 1947 prišiel do Bialystoku a prednášal na teologickom seminári až do roku 1962. Ohromuje rozmanitosť jeho kňazskej služby: bol farárom, katechétom, organizátorom školstva, vychovávateľom, prednášajúcim na univerzite a seminári, kňazom, spovedníkom absolventov, kňazov a rehoľníčok, vojenským kaplánom, aktivistom triezvosti a staviteľom kostolov.
Zomrel v Bialystoku 15. februára 1975. V roku 1987 sa na diecéznej úrovni začal proces blahorečenia otca Sopočku. V roku 1993 akty procesu boli predložené Kongregácii pre svätorečenie v Ríme. V roku 2004 Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil dekrét o hrdinských čnostiach Božieho služobníka, po ktorom nasledoval dekrét o zázraku pripisovanom jeho orodovaniu. Blahorečenie sa konalo v Bialystoku 28. septembra 2008. Jeho relikvie spočívajú v kostole Božieho milosrdenstva v Bialystoku, ktorý bol povýšený na diecézne sanktuárium.
