Vo štvrtok 5. októbra si pripomenieme 85. výročie narodenia pre nebo sestry Faustíny Kowalskej. Tento deň je zároveň dňom jej liturgickej spomienky. V našej kongregácii slávime slávnosť našej duchovnej spoluzakladateľky.

Cítim dobre, že moje poslanie sa neskončí smrťou, ale sa iba začne. Ó, pochybujúce duše, poodhalím vám závoj neba, aby som vás presvedčila o Božej dobrote, aby ste už viac nezraňovali nedôverou najsladšie Ježišovo Srdce. Boh je láska a milosrdenstvo (Den. 281).

Nezabudnem na teba, úbohá zem, aj keď cítim, že hneď celá utoniem v Bohu ako v oceáne šťastia, ale to mi nebude prekážať, aby som sa vrátila na zem, dodávala odvahu dušiam a povzbudzovala ich k dôvere v Božie milosrdenstvo. Samozrejme,  to spočinutie v Bohu mi umožní konať neobmedzene (Den. 1582).

Bože, v Najsvätejšej Trojici jediný! Túžim ťa tak milovať, ako ťa ešte žiadna ľudská duša nemilovala. Hoci som veľmi úbohá a maličká, svoju dôveru som zakotvila hlboko v priepasti tvojho milosrdenstva, môj Boh a Stvoriteľ. Napriek svojej veľkej úbohosti sa ničoho nebojím, ale mám nádej, že budem spievať pieseň chvály naveky. Nech žiadna duša nepochybuje, hoci by bola najúbohejšia. Kým žije, každá môže dosiahnuť veľkú svätosť, lebo sila Božej milosti je veľká. Záleží len na nás, aby sme nekládli prekážky Božiemu pôsobeniu (Den. 283).

Ó, deň jasný a krásny, v ktorom sa splnia všetky moje želania, ó, deň vytúžený, ktorý budeš posledný v mojom živote. Teším sa na tento posledný ťah môjho božského Umelca, ktorý urobí na mojej duši. Dodá mojej duši zvláštnu krásu, ktorá ma odlíši od krásy iných duší. Ó, veľký deň, v ktorom sa vo mne utvrdí božská láska! V ten deň po prvý raz zaspievam pred nebom a zemou pieseň nepreniknuteľného Pánovho milosrdenstva. Je to moje dielo a poslanie, ktoré mi Pán predurčil od stvorenia sveta (Den. 825).