Ježiš povedal: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach. Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce. Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier. Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca“ (Jn 10, 11-18).
SVÄTÁ FAUSTÍNA VO SVOJOM DENNÍČKU NAPÍSALA (367, 725, 1439):
Moje srdce je preplnené veľkým milosrdenstvom k dušiam, a zvlášť k úbohým hriešnikom. Kiežby mohli pochopiť, že som ich najlepším Otcom, že pre ne vytryskla z môjho srdca krv a voda ako z prameňa preplneného milosrdenstvom.
Nech zmĺkne zem, ty sám sa mi prihováraj, Ježišu. Ty vieš, že nerozumiem inému hlasu, len tvojmu – Dobrý pastier. V príbytku môjho srdca je tá púšť, kam žiadne stvorenie nemá prístup. Ty sám si v ňom Kráľom.
Zostala som sama s nebeským Otcom. V tejto chvíli som hlbšie poznala tri božské osoby, ktoré budeme celú večnosť kontemplovať, a po miliónoch rokov poznáme, že sme ešte len začali svoju kontempláciu. Ó, aké veľké je Božie milosrdenstvo, že dáva človekovi takú veľkú účasť na svojom božskom šťastí.
➡ Zmŕtvychvstalý Ježiš je dobrý Pastier. Vedie ma do náručia nebeského Otca, ktorý ma miluje nekonečnou láskou.
➡ Snažím sa počúvať hlas môjho Pastiera, ktorý sa mi prihovára v hĺbke môjho srdca?
➡ Budem prosiť Ducha Svätého o milosť dôvery a o stíšenia srdca, aby som mohol počuť Boží hlas…
***
Keď som si čítal životopisy svätých, mnohokrát som tomu nerozumel. Prečo opisujúc svätého kňaza pri vysluhovaní sviatosti zmierenia, píšu o tom, že ten ktorý naslúcha hriešnikovi a má moc sprostredkovať Božiu milosť a odpustenie, plače pri spovedi iného? Čakal by som to opačne – že hriešnik roní slzy zo svojich hriechov. Nie kňaz.
Minule som tomu, zdá sa, už porozumel. Sedel som oproti starému kňazovi. Jeho sivé vlasy nevraveli len o jeho veku, ale viditeľne, aj o jeho ceste. Spomínal na svoj život. Ako prežíval svoju formáciu i kňazstvo. Ako túžil vyniknúť, niečo znamenať a po rokoch pochopil, že to nebolo to, k čomu ho Boh povolal. On ho pozval k službe, ale pokušenie zlého, ktorý v ňom posilňoval vedomie dôležitosti, nedocenenia a pýchy, v ňom nalomilo tú horlivosť, s ktorou do kňazstva vstupoval. Mnohé v jeho živote bolo v tomto svetle možné vnímať ako formalitu. Mnohé bolo výsledkom snaženia presláviť sa, nie osláviť Boha.
Ale Boh neprestal oňho zápasiť a meniť jeho srdce. Po rokoch kňazstva sa mu otvárali oči. A začal vnímať svoj život inak. Vo svetle Božej pravdy. Utekal pred tým. Nechcel to vidieť. Hanbil sa za to a občas ho tá frustrácia a premrhaný život neskutočne ubíjali.
Ale Boh to s ním nevzdal. Zápasil. Pripomínal sa mu. Vovádzal ho do situácii, ktoré kričali: Ja s tebou rátam aj teraz. Ja s tebou mám plán aj dnes!
Na um mi prichádzali slová: Zvádzal si ma Pane a ja som sa dal zviesť! Zlomil ma, lepšie povedané. Zachránil ma.
Dnes, keď sedím v spovednici a načúvam vyznaniam hriešnikov, vidím tam neraz seba. A stále si vtedy pripomínam, akú veľkú musí mať Boh Otec lásku k nám hriešnikom, keď nás neustále zachraňuje a dvíha. Plačem. Lebo vidím našu ľudskú nemohúcnosť a jeho veľkú dobrotu a trpezlivosť.
Poďakujem dnes za kňazov, ktorí ma v mojom živote spovedali…
Poďakujem Bohu, že je so mnou tak trpezlivý…
vdp. Jozef Kozák
