Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila“ (Lk 17, 11-19).

Ó, aká veľká je ľahostajnosť duší voči toľkej dobrote, voči toľkým dôkazom lásky. Moje srdce je nasycované samou nevďačnosťou. Duše, žijúce vo svete, na mňa zabúdajú; na všetko majú čas, len nie na to, aby prišli ku mne po milosti (Den. 367).

Ježišu, božský Väzeň lásky, keď rozjímam o tvojej láske a o tvojej sebažertve kvôli mne, presahuje to moje chápanie. Skrývaš svoju nepochopiteľnú velebu a znižuješ sa ku mne úbohej. Ó, Kráľ slávy, hoci utajuješ svoju krásu, predsa pohľad mojej duše roztrháva závoj. Vidím anjelské chóry, ktoré ti neprestajne vzdávajú chválu, a všetky nebeské mocnosti, ktoré ťa ustavične zvelebujú a neprestajne hovoria: „Svätý, Svätý, Svätý!” (Den. 80).

➡ Nezabúdam na Pána? Mám čas na všetko, len nie naňho?