Ježiš povedal svojim učeníkom: „Bol istý bohatý človek, ktorý mal správcu, a toho obžalovali u neho, že mu rozhadzuje majetok. Zavolal si ho a povedal mu: ‚Čo to počúvam o tebe? Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo už nemôžeš ďalej šafáriť.‘ Správca si povedal: ‚Čo budem robiť, keď ma môj pán zbavuje správcovstva? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. Viem, čo urobím, aby ma niekde prijali do domu, keď ma zbavia správcovstva.‘ Zavolal si po jednom dlžníkov svojho pána a vravel prvému: ‚Koľko dlhuješ môjmu pánovi?‘ On povedal: ‚Sto kadí oleja.‘ Vravel mu: ‚Tu máš svoj úpis, rýchlo si sadni a napíš päťdesiat.‘ Potom povedal inému: ‚A ty koľko dlhuješ?‘ On vravel: ‚Sto meríc pšenice.‘ Vravel mu: ‚Tu máš svoj úpis a napíš osemdesiat.‘ A pán pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal. Lebo synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla. Aj ja vám hovorím: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov. Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom. Ak ste teda neboli verní v nespravodlivej mamone, kto vám zverí pravé bohatstvo? Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“ (Lk 16, 1-13).

Ak nevieme, čo je lepšie, treba sa zamyslieť, rozmýšľať a prosiť o radu, lebo nesmieme konať v neistote svedomia. V neistote si povedať: čokoľvek urobím, bude dobré, lebo mám úmysel robiť dobre. Pán Boh prijíma, čo my považujeme za dobré – vtedy to aj Pán prijíma a uzná za dobré. Netrápiť sa, ak sa po čase ukáže, že tá vec nebola dobrá. Pán Boh hľadí na úmysel, s akým začíname, a podľa toho bude odmeňovať. Je to zásada, ktorú by sme mali dodržiavať (Den. 800).

➡ Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone. Kto je mojím bohom? Rodina, zdravie, úspech, peniaze, práca? Alebo som si bohom ja sám?