2. TÝŽDEŇ: Spájam svoje duchovné utrpenia s utrpením Ježiša
Spájaj svoje malé utrpenia s mojím bolestným umučením, aby mali nekonečnú hodnotu pred mojou velebou (Den. 1512).
Na konci prvého roku noviciátu sa v živote sestry Faustíny začalo obdobie veľmi bolestivých duchovných skúseností, známych ako pasívne noci. Koncom prvého roku noviciátu – napísala vo svojom Denníčku – sa začalo v mojej duši stmievať. Nepociťujem žiadnu radosť z modlitby, rozjímanie má stojí veľa námahy, začína sa ma zmocňovať strach. Vstúpila som hlbšie do seba a nevidela som nič okrem veľkej úbohosti. Jasne som však videla aj veľkú Božiu svätosť, ale nemala som odvahu pozdvihnúť k nemu oči. Vrhla som sa do prachu k jeho nohám a žobrala som o milosrdenstvo. Takto uplynulo skoro pol roka a stav mojej duše sa nemenil. Naša drahá matka novicmajsterka mi dodáva odvahu [v] týchto ťažkých chvíľach. No utrpenie stále narastalo. (…) Boh zvláštne pôsobil v mojej duši. (…) Utiekala som sa k Ježišovým ranám, opakovala som slová dôvery, ale tieto slová mi spôsobovali ešte väčšie utrpenie. Išla som pred Najsvätejšiu sviatosť a začala som hovoriť Ježišovi: „Ježišu, ty si povedal, že skôr zabudne matka na svoje nemluvňa ako Boh na svoje stvorenie, a keby aj ona zabudla, ja, Boh, nezabudnem na svoje stvorenie. Ježišu, počuješ, ako stoná moja duša? Uslyš bolestné kvílenie svojho dieťaťa. Dôverujem ti, ó, Bože, lebo nebo a zem sa pominú, ale tvoje slovo trvá naveky“ (Den. 23).
Takýto úryvok nájdeme v jej Denníčku pod číslom 23. V žalme, ktorý je označený rovnakým číslom 23, sa kráľ Dávid modlil takto: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou“ (Ž 23,4).
Počas týchto bolestivých zážitkov dostala sestra Faustína pomoc od svojej majsterky v noviciáte, ktorá jej vysvetlila, že Boh je vždy otec, aj keď nás skúša, a tieto skúsenosti pripravujú jej dušu na úzke spojenie s ním. Bolo veľmi dôležité, aby v týchto ťažkých chvíľach sestra Faustína prejavovala poslušnosť a neochvejnú dôveru, ktorá nás aj udivuje a dodnes prináša hojnú úrodu.
Môj Ježišu, ty vieš, čo prežíva moja duša pri spomienke na tieto utrpenia. Neraz som sa čudovala, že anjeli a svätí sú ticho pri takom utrpení duše. Oni nás však v týchto chvíľach zvlášť milujú. Moja duša neraz volala k Bohu ako malé dieťa, keď matka zakryje svoju tvár a ono ju nemôže poznať, a tak kričí zo všetkých síl. Ó, Ježišu môj, buď pochválený za tieto skúšky plné lásky! Tvoje milosrdenstvo je veľké a nepochopiteľné. Všetko, ó, Pane, čo si naplánoval pre moju dušu, je preniknuté tvojím milosrdenstvom (Den. 116).
⸶Ako vyzerá moja dôvera v čase bolestivých skúšok?
⸶Verím tomu, že Boh je vždy vaším najlepším Otcom, hoci skúša?
⸶Poviem mu, s čím bojujem. Poprosím ho o milosť duchovného detstva.
