Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho. A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“ (Mk 4, 35-41).

Láska vyháňa z duše strach. Odkedy milujem Boha celou svojou bytosťou, celou silou svojho srdca, ustúpil strach. Hoci by mi už neviem ako hovorili o jeho spravodlivosti, vôbec sa ho nebojím. Poznala som ho dobre. Boh je láska a jeho Duch je pokoj. Teraz vidím, že moje skutky, ktoré vyplynuli z lásky, sú dokonalejšie ako skutky, ktoré som vykonala zo strachu. Dôverujem Bohu a nebojím sa ničoho. Odovzdala som sa do jeho svätej vôle. Nech robí so mnou, čo chce, ja ho i tak budem milovať (Den. 589).

➡ Prečo sa bojím? Nevšimol som si, že Ježiš je vo všetkom so mnou?