Vyhľadávanie

Vaše milodary

Ďakujeme Vám za milodary, ktorými nás môžete podporiť a prispieť k rozvoju a šíreniu úcty k Božiemu Milosrdenstvu.

  • Kláštor v Nižnom Hrušove,
    č. účtu - IBAN: SK79 0200 0000 0034 8723 1751
  • Kláštor v Košiciach,
    č. účtu - IBAN: SK31 0200 0000 0034 3630 9555

Za darcov sa denne modlíme
v hodine milosrdenstva.
Pán Boh zaplať!




Duchovnosť svätej Sestry Faustíny

Portrét a relikvia sv. Sestry Faustíny

„Duchovnosť Sestry Faustíny je veľmi „zdravá”, lebo na jednej strane chráni pred svätuškárstvom (čiže sústredením kresťanského života len na modlitbu), tým, že prikazuje konať skutky milosrdenstva, a na druhej - predchádza praktickému horizontalizmu, (ktorý by chcel náboženstvo vtesnať len do charitatívnej pomoci), lebo vyžaduje živý kontakt s Bohom.“ Kard. František Macharski

Jadrom posolstva o Božom Milosrdenstve, ktoré Pán Ježiš odovzdal prostredníctvom sv. Sestry Faustíny je najkrajšie tajomstvo našej viery: tajomstvo Božieho milosrdenstva. V škole Sestry Faustíny môžeme teda nadobudnúť spravné vedomosti na tému najťažšieho predmetu, ktorým je umenie žiť v duchu detskej dôvery voči Pánu Bohu a milosrdenstva voči blížnym. Základom tejto duchovnosti je poznanie a kontemplácia tajomstva Božieho milosrdenstva v dennom živote, pokrmom a silou je láska k Eucharistii, istotou - poslušnosť Cirkvi, posilou a vzorom - úcta k Matke Božieho Milosrdenstva.

Poznávanie a kontemplácia tajomstva Božieho milosrdenstva v dennom živote

Túžba poznať Boha je vložená do prirodzenosti človeka, lebo bol stvorený na jeho obraz a podobu (Gn 1, 26). Boh napĺňa túto túžbu ľudského srdca, lebo ako píše sv. Pavol: „Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo, - možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí” (Rim 1, 20). Takéto poznanie Boha - na základe viditeľných diel - je dostupné každému človeku používajúcemu rozum.

Kresťania sú však darom viery uschopnení hlbšie poznať Boha. Pán Ježiš hovoril Sestre Faustíne: „Poznávaj Boha rozjímaním o jeho vlastnostiach.“ (Den. 30). „Pochopila som, - napísala - že najväčšou vlastnosťou je láska a milosrdenstvo. Ono spája stvorenie so Stvoriteľom. Najväčšiu lásku a priepasť milosrdenstva poznávam vo vtelení Slova, v jeho vykúpení. Poznala som, že táto vlastnosť je v Bohu najväčšia” (Den. 180). Práve táto Božia vlastnosť - jeho nepochopiteľné milosrdenstvo - je v samotnom centre duchovnosti Sestry Faustíny.

K poznaniu tohto tajomstva našej viery - ako každého iného - uschopňuje človeka dar Ducha Svätého udeľovaný pri svätom krste, ktorý je nadprirodzenou čnosťou viery. Táto schopnosť poznať Boha vyplývajúca z čnosti viery bola v živote Sestry Faustíny umocnená darom charizmy. Sestra Faustína rozjímala a poznávala tajomstvo Božieho milosrdenstva začínajúc od diela stvorenia, cez dielo vykúpenia, a končiac na predurčení človeka do večnej slávy.

Poznávanie tajomstva Božieho milosrdenstva v diele stvorenia, vykúpenia a slávy prebiehalo v živote Sestry Faustíny pomocou veľmi bežných prostriedkov, ako je duchovné čítanie, každodenná meditácia, počúvanie prednášok, rozjímanie nad tajomstvami ruženca a zastaveniami krížovej cesty, účasť na duchovných cvičeniach, hlboké prežívanie sviatostí, cirkevných slávností počas liturgického roka, rozjímanie, nachádzanie dobra, ktoré Boh vložil do sveta a jej osobného života.

Systematické rozjímanie nad tajomstvom Božieho milosrdenstva zrodilo v duši Sestry Faustíny túžbu odzrkadliť túto Božiu vlastnosť vo svojom srdci a skutkoch a to si vyžadovalo neustálu prácu na sebe, postoj neprestajného obrátenia sa a smerovania ku kresťanskej dokonalosti. Takto uspôsobená duša dosahuje stav kontemplácie Boha.

Rozumové, meditačné poznávanie tajomstva Božieho milosrdenstva u Sestry Faustíny prechádzalo do úkonov kontemplácie, čiže jednoduchého nazerania, zahľadenia sa, niekedy krátkeho pohľadu na Boha, spojeného s obdivom a láskou. Kontemplácia sa v živote Sestry Faustíny neobmedzovala len na modlitbu, ale rozšírila sa na celý jej život. Poznávanie tajomstva Božieho milosrdenstva jej totiž pomohlo objaviť Boha vo svojej duši, preto ho nehľadala niekde ďaleko, nemusela ísť pred svätostánok, aby sa s ním stretla, ale prebývala s ním v hĺbke svojho bytia, kdekoľvek sa nachádzala. „Vnútro mojej duše - písala - je akoby veľkým a nádherným svetom, v ktorom prebýva Boh a ja. Okrem Boha tam nikto nemôže vstúpiť” (Den. 582).

Tomuto prebývaniu s Bohom v hĺbke svojej duše učil Sestru Faustínu sám Pán Ježiš, keď jej vysvetľoval, že vždy je tam prítomný, aj keď ho nevnímame, že iba ťažký hriech ho vyháňa z duše, keď hovoril, že najviac jej povie v hĺbke jej srdca, kde nikto nemôže prekážať jeho pôsobeniu, keď vysvetľoval, akú veľkú hodnotu má hoci len jeden úkon čistej lásky k nemu a nabádal ju, aby skrze lásku bola s ním neustále spojená, aby svoje modlitby, pôsty, umŕtvovania, práce a všetky utrpenia spájala s jeho modlitbou, pôstom, umŕtvovaním, prácou a utrpením.

Kontempláciu Boha žijúceho v duši prehlbovala Sestra Faustína stálym cvičením: spájala sa s milosrdným Kristom. Kontemplácia a vedomie Ježišovej prítomnosti v duši prehlbovalo vnímavosť Sestry Faustíny na všetky ostatné prejavy jeho prítomnosti a na jeho želania. Dokázala nájsť Boha v druhom človeku, v rôznych situáciách každodenného života, ba dokonca - ako píše - „aj v najskrytejších veciach” (Den. 148), všade nachádzala jeho dobrotu, aj v tých situáciách, ktoré je človeku ťažké prijať. Často písala o tom, že nevychádza z údivu, keď kontempluje toto tajomstvo našej viery, lebo: „všetko má svoj počiatok v Tvojom milosrdenstve a Tvojím milosrdenstvom sa končí” (Den. 1506).

 

Poslanie svätej Sestry Faustíny

Svätá Sestra Faustína Kowalská Svätý Otec Ján Pavol II. počas návštevy Sanktuária v Krakove-Lagievnikách povedal veľmi významné slová: „Nič človek tak nepotrebuje, ako Božie milosrdenstvo - tú láskavú lásku, spolucítiacu, pozdvihujúcu človeka ponad jeho slabosť k nekonečným výšinám svätosti Boha.” Pán Boh dokonale pozná situáciu dnešného človeka, a preto mu ponúka dar posolstva o Božom Milosrdenstve, ktoré odovzdal prostredníctvom svätej Sestry Faustíny z Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva. Jedného dňa jej povedal: „V Starom zákone som posielal k svojmu ľudu prorokov s výstrahami. Dnes posielam teba k celému ľudstvu s mojím milosrdenstvom” (Den. 1588).
Dôsledná teologická analýza zápiskov sv. Sestry Faustíny, zvlášť jej Denníčka, nás vedie k záveru, že jej poslanie, chápané ako apoštolská misia, zahŕňa tri zásadné úlohy:
- Pripomenúť, priblížiť a hlásať svetu pravdu viery o milosrdnej láske Boha ku každému človeku.
- Vyprosovať Božie milosrdenstvo pre svet, okrem iného praktizovaním nových foriem úcty k Božiemu Milosrdenstvu, ktorými sú: obraz s nápisom Ježišu dôverujem Ti, Sviatok Božieho Milosrdenstva, Korunka k Božiemu Milosrdenstvu a praktizovanie modlitby vo chvíli, v ktorej Pán Ježiš umiera na kríži (15.00), nazývanej Hodinou Milosrdenstva.
- Inšpirovať apoštolské hnutie Božieho Milosrdenstva, ktoré sa podujíma na vyššie spomenuté úlohy, snaží sa o kresťanskú dokonalosť cestou dôvery v Boha a milosrdenstva voči blížnym, ktorú nám ukázala sv. Sestra Faustína.

Udivujúca je súbežnosť myšlienok zahrnutých v poslaní sv. Sestry Faustíny a v encyklike Jána Pavla II. Dives in misericordia. Tie isté úlohy, ktoré odovzdal Pán Ježiš prostredníctvom svojej „ sekretárky”, postavil pred celou Cirkvou i Ján Pavol II. Hovorí, že patria k jej zásadným záväzkom a potvrdzujú autentickosť jej apoštolského poslania. Tak sa teda poslanie Sestry Faustíny hlboko zapisuje do života Cirkvi na každej a zvlášť na súčasnej etape jej dejín.

1. Hlásanie posolstva o Božom Milosrdenstve

V poznávaní tajomstva Božieho milosrdenstva veľkú úlohu zohráva osobná skúsenosť, všímanie si prejavov milosrdnej Božej lásky vo svojom živote a vo svete, ktorý nás obklopuje. Sestra Faustína pri rozjímaní o tomto tajomstve našej viery, na základe Svätého písma a knihy svojho života dospela k záveru, že v živote človeka niet chvíle, v ktorej by sme boli pozbavení Božieho milosrdenstva; sme ponorení v Božom milosrdenstve, dýchame ním tak, ako dýchame vzduch. Dôležité je teda to, aby sme si ho všimli a zakúsili Božiu lásku.
Aby sme mohli priblížiť svetu tajomstvo Božieho milosrdenstva nestačí len intelektuálne poznať túto pravdu viery, ale treba ňou žiť každý deň. Preto Pán Ježiš učil Sestru Faustínu a veľakrát ju povzbudzoval k tomu, aby o nej premýšľala, ale predovšetkým aby napodobňovala jeho milosrdenstvo. „Dcéra moja,” hovoril, „zahľaď sa na moje milosrdné srdce a odzrkadľuj jeho zľutovanie vo svojom srdci a skutku, aby si ty, ktorá hlásaš svetu moje milosrdenstvo, sama ním bola zapálená” (Den. 1688). Čím hlbšie poznáme a osobne zakúšame tajomstvo Božieho milosrdenstva, tým účinnejšie ho dokážeme odovzdávať iným. Pán Ježiš potvrdzuje veľkú dôležitosť tejto úlohy prisľúbeniami, lebo k tejto úlohe - tak ako k Obrazu Božieho Milosrdenstva, Sviatku Milosrdenstva, Korunke alebo Hodine Milosrdenstva - pripojil prisľúbenie, ktoré sa týka všetkých ľudí. Toto prisľúbenie znie takto: „Duše, ktoré šíria úctu k môjmu milosrdenstvu, budem ochraňovať po celý život ako láskavá matka svoje nemluvňa a v hodine smrti im nebudem Sudcom, ale milosrdným Spasiteľom” (Den. 1075).
O Božom milosrdenstve svedčíme svojím životom v duchu dôvery voči Bohu a milosrdenstva voči blížnym. Človek, ktorý dôveruje Bohu (plní jeho vôľu) a koná skutky milosrdenstva, je živým obrazom Božieho Milosrdenstva, lebo každý, kto pozerá na takéto svedectvo vie, že Boh je dobrý, že sa mu oplatí dôverovať a napodobňovať ho v milosrdnej láske voči ľuďom. Nestačí však svedčiť o ňom len svojím životom, potrebné je hlásať Božie milosrdenstvo aj slovom. V osobných kontaktoch s ľuďmi treba využívať každú príležitosť, hovoriť o Božej dobrote a povzbudzovať ich k dôvere voči nemu. Najčastejšie máme príležitosť hlásať Božie milosrdenstvo v každodennom živote, v osobných kontaktoch s druhým človekom, keď si tak ako Sestra Faustína v rozhovoroch s blížnymi a interpretácii faktov a udalostí všímame Božiu dobrotu. Božie milosrdenstvo hlásame aj vtedy, keď naše každodenné situácie dokážeme vnímať v duchu viery a vidieť v nich milujúcu ruku Nebeského Otca aj vtedy, keď nás navštívi krížom. Prijatý kríž nás vedie k väčšiemu dobru. Takýto apoštolát v každodennom živote prináša veľké plody.

2. Podstata úcty k Božiemu Milosrdenstvu

Sestra Faustína nám vo svojich zápiskoch síce nezanechala systematicky vysvetlenú doktrínu vnútorného života, predsa však prináša do života Cirkvi novú školu duchovnosti, založenú na hlbokom prežívaní tajomstva Božieho milosrdenstva, z ktorého vyplýva postoj dôvery voči Bohu a milosrdenstva voči blížnym. Takto chápané hlavné črty duchovnosti nám ukazujú základný postoj človeka vo vertikálnom (láska k Bohu) aj horizontálnom rozmere (láska k blížnemu). Pán Ježiš, ktorý riadil vnútorný život Sestry Faustíny, žiadal od nej práve tieto dva postoje.

1. Dôvera - určuje náš postoj voči Bohu. Zahrňuje nielen čnosť nádeje, ale aj čnosť živej viery, pokory, vytrvalosti a ľútosti za spáchané hriechy. Je to jednoducho postoj dieťaťa, ktoré v každej situácii bezhranične dôveruje milosrdnej láske a všemohúcnosti Nebeského Otca. Dôvera tvorí podstatu úcty k Božiemu Mmilosrdenstvu, a to do tej miery, že bez nej táto úcta neexistuje, lebo prvým a základným prejavom úcty k Božiemu Milosrdenstvu je práve úkon dôvery. Už samotný postoj dôvery (bez praktizovania iných foriem úcty) zaisťuje dôverujúcemu milosti z Božieho milosrdenstva. „Dušiam, ktoré dôverujú môjmu milosrdenstvu, túžim udeliť nepochopiteľné milosti“ (Den. 687). Dôvera je nielen samotnou podstatou, dušou tejto úcty, ale aj podmienkou pre získanie milostí. „Milosti z môjho milosrdenstva možno načierať jedinou nádobou, a tou je dôvera. Čím väčšmi duša dôveruje, tým viac dostane. Duše, ktoré mi bezhranične dôverujú sú pre mňa veľkou radosťou, lebo do takých duší prelievam všetky poklady svojich milostí. Teším sa, že žiadajú veľa, lebo mojou túžbou je dávať veľa, a to veľmi veľa" (Den. 1578). „Duša, ktorá dôveruje v moje milosrdenstvo je najšťastnejšia, lebo ja sám sa o ňu starám" (Den. 1273).Dôvera v ponímaní Sestry Faustíny neznamená ani pobožné pocity, ani intelektuálnu akceptáciu právd viery, ale celoživotný postoj človeka voči Pánu Bohu, ktorý sa vyjadruje v plnení Božej vôle obsiahnutej v prikázaniach, povinnostiach stavu a taktiež v rozoznaných vnuknutiach Ducha Svätého. Ten, kto poznáva tajomstvo Božieho milosrdenstva vie, že jeho vôľa má na zreteli výlučne dobro človeka v perspektíve večnosti, preto ju prijíma ako dar a s dôverou ju vypĺňa.

2. Milosrdenstvo - určuje náš postoj vo vzťahu ku každému človeku. Pán Ježiš povedal Sestre Faustíne: „Žiadam... skutky milosrdenstva, ktoré majú vyplývať z lásky ku mne. Milosrdenstvo máš svojim blížnym preukazovať vždy a všade, nemôžeš sa tomu vyhýbať, ani sa vyhovárať, ani sa od toho oslobodiť. Milosrdenstvo svojím blížnym môžeš prejavovať trojakým spôsobom: po prvé - skutkom, po druhé - slovom, po tretie - modlitbou. V týchto troch stupňoch je obsiahnutá plnosť milosrdenstva a je nepochybným dôkazom lásky ku mne. Takto duša oslavuje moje milosrdenstvo a vzdáva mu česť" (Den. 742). Postoj činnej lásky k blížnemu je zároveň podmienkou získania milostí. „Ak duša nekoná milosrdenstvo akýmkoľvek spôsobom, nedosiahne moje milosrdenstvo v súdny deň. Ó, keby si duše vedeli zhromažďovať večné poklady, neboli by súdené, môj súd by predišli milosrdenstvom" (Den. 1317).Pán Ježiš túži, aby jeho ctitelia vykonali každý deň aspoň jeden úkon milosrdenstva.

Nové formy úcty k Božiemu Milosrdenstvu:

- Obraz Božieho Milosrdenstva
- Sviatok Božieho Milosrdenstva
- Korunka k Božiemu Milosrdenstvu
- Hodina Milosrdenstva
 

OBRAZ BOŽIEHO MILOSRDENSTVA

Jeho vznik je spojený s videním, ktoré mala Sestra Faustína v Plocku 22. februára 1931, počas ktorého Kristus vyslovil želanie, aby namaľovala obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti. Obraz znázorňuje zmŕtvychvstalého Krista, ktorý má na rukách a na nohách stopy po ukrižovaní. Z prebodnutého, na obraze neviditeľného Srdca, vychádzajú dva lúče: červený a svetlý. Keď sa Sestra Faustína opýtala Pána Ježiša opýtala na význam obrazu, Pán Ježiš jej to vysvetlil takto: „Svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší... Tieto dva lúče vyšli z hlbky môjho milosrdenstva vtedy, ked' moje zomierajúce srdce bolo na kríži kopijou prerazené" (Den. 299). Inak povedané, tieto lúče označujú sviatosti i svätú Cirkev, zrodenú z prebodnutého Kristovho boku, i dary Ducha Svätého, ktorých biblickým symbolom je voda.
„Dávam ľudom nádobu," - povedal Pán Ježiš Sestre Faustíne - „s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti" (Den. 327). „Cez ten obraz budem udeľovať dušiam veľa milostí, preto nech má k nemu prístup každá duša" (Den. 570). O postoji dôvery hovoria slová pod obrazom: Ježišu, dôverujem v Ti. „Obraz má pripomínať požiadavky môjho milosrdenstva, lebo aj najsilnejšia viera bez skutkov je márna“ (Den. 742). Uctievanie tohto obrazu je založené na dôverujúcej modlitbe, spojenej so skutkami milosrdenstva. K takto chápanému uctievaniu obrazu dáva Pán Ježiš nasledujúce prisľúbenia: milosť spásy, veľké pokroky v kresťanskej dokonalosti, milosť šťastnej smrti, aj všetky iné milosti a časné dobrá, o ktoré ho budú milosrdní ľudia s dôverou prosiť. „Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, a zvlášť v hodine smrti. Ja sám ju budem chrániť ako svoju slávu" (Den. 48).
 

SVIATOK BOŽIEHO

...

Kongregácia Sestier Matky Božieho Milosrdenstva

Zakladateľky Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva

„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.
Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mk 2, 17)

Matka Terézia Eva Potocká (1814 - 1881)

„Či je to malá vec zachrániť jednu dušu?”

 

Matka Terézia Eva PotockáNarodila sa 22. októbra 1814 vo Varšave ako dcéra kniežaťa Antona Sulkowského a Evy rod. Kickej. Po predčasnej smrti matky ju aj jej súrodencov vychovával otec na zámku v Rydzyne. V roku 1838 sa vydala za Vladislava Potockého. Ich sedemnásťročné manželstvo však bolo bezdetné. Po manželovej smrti sa rozhodla zasvätiť sa Bohu a starať sa o morálne zanedbané dievčatá. Na odporúčanie duchovného vodcu Zygmunta Goliana spolu s dvoma spoločníčkami vycestovala do Laval vo Francúzsku, aby sa naučila výchove morálne zanedbaných dievčat a žien. Po skrátenom noviciáte pri obliečke dostala rehoľné meno Terézia. Z Laval si priniesla rehoľné predpisy a smernice pre vedenie apoštolátu v novej, nezávislej kongregácii v Poľsku. Na pozvanie arcibiskupa Zygmunta Szczesnego Feliňského prevzala Dom útočišťa pre dievčatá vo Varšave na ul. Žytnej, ktorý bol 1. novembra 1862 posvätený. Tento deň bol prijatý ako dátum vzniku kongregácie. V roku 1867 sa sestry starali už o 50 dievčat. V roku 1868 matka Potocká otvorila kláštor kongregácie v Krakove a plánovala otvoriť ďalší v Derdách, ale po dlhej chorobe zomrela 16. júla 1881 vo Vilanove pri Varšave.
 

Matka Terézia Rondeau (1793 – 1866)

„Zvelebujem všetky Božie vlastnosti, skláňam sa pred jeho veľkosťou, mocou, spravodlivosťou. (...) Milosrdenstvo ma však uchvacuje viac než iné Božie vlastnosti.“

 

Matka Terézia RondeauNarodila sa 6. októbra 1793 v Laval vo Francúzsku. Pochádzala z hlboko veriacej rodiny. Pod vplyvom svojho spovedníka o. Jána Chanon SJ sa rozhodla pracovať s morálne zanedbanými dievčatami. Mala vtedy iba 25 rokov. Keďže v tejto práci nemala žiadne skúsenosti, vycestovala do Bordeaux, kde už existoval Dom Milosrdenstva. Tu skončila noviciát, zložila súkromne sľuby a vrátila sa do Laval, a tam založila nový dom pre morálne zanedbané dievčatá a ženy, nezávislý od Bordeaux. Počas jej života sestry neskladali večné sľuby, ale každý rok si ich obnovovali pred spovedníkom v spovednici. Zomrela 16. júla 1866 v Laval. Kongregácia sestier Matky Božieho Milosrdenstva ju uznala za svoju spoluzakladateľku.
 

Svätá Sestra Faustína Kowalská (1905 – 1938)

„Túžim sa celá premeniť na Tvoje milosrdenstvo.“ (Den. 163)

 

Svätá Sestra Faustína KowalskáSvätá Sestra Faustína, Helena Kowalská, známa vo svete ako Apoštolka Božieho Milosrdenstva, sa narodila 25. augusta 1905 roku v dedinke Glogowiec, farnosť Šwinice Warckie, neďaleko Lodže. Bola tretia z desiatich detí chudobných roľníkov Mariany a Stanislava Kowalských. Rodičia jej odovzdali živú vieru v Boha prítomného vo svete i v druhých ľuďoch. Základnú školu navštevovala necelé tri roky (1917-1920). Už v rannom detstve snívala o rehoľnom živote.V júli 1924, vedená vnútorným vnuknutím, Helena Kowalská odišla do Varšavy, aby mohla uskutočniť svoje rehoľné povolanie. Rok pracovala u Aldony Lipšycovej v Ostrówku, obec Klembów pri Varšave, aby si zarobila peniaze na výbavu. 1. augusta 1925 Helena Kowalská vstúpila do Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva. Postulát absolvovala vo Varšave v kláštore kongregácie na ul. Žytniej 3/9. Po niekoľkomesačnom pobyte vo Varšave, Helena Kowalská odišla do noviciátu v Krakove. 30. apríla 1926 mala obliečku, na ktorej dostala habit a nové meno - sestra Mária Faustína . Po dvojročnom noviciáte, 30. apríla 1928, zložila dočasné sľuby, ktoré si obnovovala počas nasledujúcich piatich rokov. 1. júna 1933 zložila v Krakove večné sľuby, a na Veľký štvrtok 1934 napísala úkon, v ktorom obetovala svoj život za hriešnikov, najmä za tých, ktorí pochybovali o Božom milosrdenstve.
Počas formácie v noviciáte a potom v rehoľnom živote, Sestra Faustína vykonávala rôzne druhy prác, bola kuchárkou, záhradníčkou a vrátničkou vo Varšave, Plocku, Vilniuse a Krakove. Tejto jednoduchej, nevzdelanej, ale Bohu bezhranične dôverujúcej rehoľníčke, zveril Pán Ježiš posolstvo o Božom milosrdenstve pre celý svet. „Posielam ťa k celému ľudstvu s mojím milosrdenstvom. Nechcem trestať ubolené ľudstvo, ale túžim ho uzdraviť a privinúť k svojmu milosrdnému srdcu (Den. 1588) . Vo Vilniuse sa zistilo, že má pľúcnu tuberkulózu, ktorá postupom času zasiahla všetky vnútorné orgány, spôsobovala jej veľké utrpenie a nakoniec zapríčinila smrť. Zomrela v krakovskom kláštore kongregácie 5. októbra 1938 a bola pochovaná na kláštornom cintoríne. Svätý Otec Ján Pavol II. ju 18. apríla 1993 vyhlásil za blahoslavenú a 30. apríla 2000 ju v Ríme svätorečil. Svätá Sestra Faustína svojím životom a poslaním obohatila duchovnosť a apoštolát kongregácie. Preto bola dňa 25. augusta 1995 v Krakove uznaná za duchovnú spoluzakladateľku rehole.

 

Kongregácia Sestier Matky Božieho Milosrdenstva

Vznik a dejiny Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva

Matka Terézia Eva Potocká , hrabianka z kniežacieho rodu Sulkowských, dala počiatok Kongregácii sestier Matky Božieho Milosrdenstva . Po smrti manžela spolu s Teklou a Antonínou Klobukowskou vycestovala do Laval (Francúzsko), aby sa tam pripravila na prácu vychovávateľky morálne zanedbaných dievčat a žien. Po osemmesačnej praxi vykonávanej pod dohľadom matky Terézie Rondeau , predstavenej francúzskej rehoľnej spoločnosti v Laval, sa vrátili do Poľska. Na pozvanie arcibiskupa Szczesnego Feliňskiego prevzali Dom útočišťa pre dievčatá vo Varšave na ul. Žytnej. Na sviatok Všetkých svätých dňa 1. novembra 1862 arcibiskup S. Felinski Generálny domposvätil dom aj kaplnku. Tento deň bol prijatý ako dátum vzniku kongregácie.

„Či je to malá vec zachrániť jednu dušu?” práve táto veta zakladateľky Matky Terezy Potockej vyjadruje ducha a cieľ existencie tohto mladého rehoľného spoločenstva. Podľa kongregácie v Laval, a na základe jej stanov, sa utvárala Kongregácia sestier Matky Božieho Milosrdenstva v Poľsku. Stanovy kongregácie veľmi precízne vymedzovali, o aké duše tu ide, teda o dievčatá a ženy morálne zanedbané, „ktoré by zatúžili zanechať cestu neprávosti a vrátiť sa k službe Bohu...” Charizmu, ktorú kongregácia na začiatku svojej existencie dostala, dokonale vyjadruje scéna s cudzoložnicou zapísaná v Evanjeliu sv. Jána v ôsmej kapitole. „Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo” (Lk 19, 10). Do tohto spasiteľného poslania Krista sa zapojilo apoštolské pôsobenie Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva. Sestry si boli vedomé, že „konajú najdôležitejšiu službu a oslavujú Božiu velebu, lebo Pán Boh po ničom inom tak netúži ako po spáse duší, predovšetkým hriešnych duší, kvôli ktorým vzal na seba ľudské telo. Toto dielo je nad všetky iné dobré diela, ktorým by sa bolo možné obetovať...“ Kongregácia plnila svoje úlohy v uzavretých pôsobiskách, ktoré sa volali Domy milosrdenstva. Rodinná atmosféra, oddelenie od sveta, istá anonymita, modlitba a práca prinášali očakávané výsledky. V roku 1878 sa Kongregácia Matky Božieho Milosrdenstva z Laval spojila s Kongregáciou Matky Božieho Milosrdenstva v Poľsku, ktorá dosiaľ fungovala ako vikariát. Takto spojené kongregácie dostali schválenie Apoštolskej Stolice. Po 44 rokoch sa kongregácie oddelili a od roku 1922 fungujú samostatne. V medzivojnovom období boli prijímané dievčatá, ktoré posielali sociálne úrady a súdy pre maloletých, a tak sa Domy milosrdenstva zmenili na uzatvorené vychovávateľské ústavy, ktoré boli po II. svetovej vojne zoštátnené. Helena Kowalská vstúpila do kongregácie v roku 1925, keď generálny dom bol opäť vo Varšave na ul. Žytnej a v niekoľkých mestách v Poľsku sestry viedli Domy milosrdenstva. V takejto atmosfére duchovného a apoštolského života Sestra Faustína dozrievala pre veľké poslanie . Jedného dňa jej Pán Ježiš povedal: „V Starom zákone som posielal k svojmu ľudu prorokov s výstrahami. Dnes posielam teba k celému ľudstvu s mojím milosrdenstvom” (Den. 1588) . Od tej chvíle Sestra Faustína dostávala nové úlohy a novú charizmu: hlásať svetu tajomstvo Božieho milosrdenstva skutkom, slovom, modlitbou a predovšetkým životom.

Svojou charizmou dala v Cirkvi počiatok novému dielu, ktorým je Apoštolské hnutie Božieho Milosrdenstva . Tvoria ho kontemplatívne aj činné rehole, ako aj milióny ľudí na celom svete, ktorí realizujú jej poslanie. Teda podujímajú sa úlohy hlásať a vyprosovať Božie milosrdenstvo pre svet a snažia sa o kresťanskú dokonalosť cestou dôvery voči Pánu Bohu a milosrdenstva voči blížnym. Tieto úlohy najprv spĺňala sama sv. Sestra Faustína, potom jej kongregácia a ľudia žijúci vo svete, ku ktorým sa dostalo posolstvo o Božom Milosrdenstve. Kongregácia sestier Matky Božieho Milosrdenstva uznala sv. Sestru Faustínu za svoju duchovnú spoluzakladateľku. Takýto úkon uznania Sestry Faustíny za duchovnú spoluzakladateľku sa uskutočnil v Krakove pri jej relikviách 25. augusta 1995. V súčasnosti máme 19 kláštorov v Poľsku a 9 v zahraničí (Bielorusko, Čechy, Kazachstan, Slovensko, Svätá Zem, Taliansko a USA).

 

Homília košického pomocného biskupa Mons. Stanislava StoláriPrinášame Vám plné znenie homílie Mons. Stanislava Stolárika, košického pomocného biskupa, ktorá odznela počas slávnostnej Eucharistie na Nedeľu Božieho Milosrdenstva 19. apríla 2009 v kostole Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi vo farnosti Nižný Hrušov.

Príloha: Plné znenie homílie
Nedeľa Božieho Milosrdenstva v Nižnom HrušoveOd roku 2000 Cirkev na celom svete slávi Nedeľu Božieho Milosrdenstva. Slávnostným spôsobom ju mohla prežívať aj farnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi v Nižnom Hrušove v nedeľu 19. apríla 2009 vďaka prítomnosti Mons. Stanislava Stolárika, košického pomocného biskupa, pozvaných kňazov, europoslanca Jána Hudackého a hostí i veriacich z okolitých farností, ale aj z Košíc, Ruskova, Prešova, Drienovca, Sabinova a Humenného.
DC pri Panne Márii v LevočiPresvedčila ťa o mojej láske moja smrť? - táto otázka, ktorú Kristus položil v Denníčku sv. Sestry Faustíny, bola nosnou témou prvého tohoročného turnusu duchovných cvičení organizovaného v rámci Združenia Faustínum v dňoch od 20.-22. marca 2009. Duchovné cvičenia prebiehali v tichom prostredí na Mariánskej hore v Levoči. Pod vedením fr. Melichara OP sme sa zamýšľali nad tajomstvom Božej lásky voči človeku v duchu Lekcio divina. Boli sme nielenže obohatení a povzbudení silou Božieho slova, ale mali sme možnosť pohliadnuť aj novým zrakom na talenty, ktorými nás Pán zahŕňa, a ku ktorým patria nielen pozitívne veci ale i utrpenie, nedostatok a problémy.

Duchovné cvičenia nám pomohli nanovo si zamilovať Božie slovo a pochopiť, že ak prijmeme kríž, ktorý je nám ponúkaný, vnútorné nás to premení a posunie vo vzťahu k Bohu, aby bola naša dôvera stále väčšia a aby sme na náš život pozerali Jeho očami. Veľa krásnych chvíľ sme strávili aj na súkromnej modlitbe v bazilike zasvätenej Levočskej Panny Márie a jej sme zverili našu budúcnosť, aby sme sa tak ako ona dokázali v každej chvíli spoliehať na Boha a jeho milosrdenstvo.
Autentické milosrdenstvo„Ako prežívať autentické milosrdenstvo vo vzťahu k blížnym“ – bolo hlavnou témou posledného tohoročného turnusu duchovných cvičení o Božom Milosrdenstve, ktoré sa konali v dňoch od 7. – 9. novembra 2008 v Charitnom domove Krížových sestier v Dolnom Smokovci. Pod vedením exercitátora o. Artura Ciepielského a sestry z Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva sa účastníci mohli v atmosfére ticha a modlitby zahĺbiť do rozjímania právd týkajúcich sa prežívania postoja milosrdenstva v bežnom živote. Keďže duchovné cvičenia sa konali v mimoriadnom čase, keď zvlášť myslíme na zosnulých, hlavný dôraz bol položený na preukazovanie milosrdenstva obetou svätej omše, modlitbou a skutkami lásky voči tým, ktorí už odišli k Pánovi. „Nech sa naše srdcia stanú živým bohostánkom,“ – povedal o. Artur pri záverečnej homílii – „aby Kristus v nás mohol prebývať nielen vo sviatočných, ale aj v obyčajných dňoch. Taký je zmysel chrámu. Lebo chrám bez Krista nie je skutočným chrámom,“ a tým poukázal na to, čo – a teda Kto je prameňom a motívom postoja milosrdenstva pre každého apoštola Božieho Milosrdenstva v dnešnom svete.
23. mája 2008 sme začali druhý turnus duchovných cvičení opäť v Tatrách – Dolnom Smokovci, aby sme sa počas 3 požehnaných dní v meditáciách i potom na kolenách
v tichu pred eucharistickým Kristom počas adorácie učili spolupracovať s Božím milosrdenstvom v našom každodennom živote.


Otec Artur Ciepielský nám priblížil tajomstvá tejto spolupráce vo svojom príhovore: „Pre učeníka Ježiša Krista je len jedna cesta. Vždy pred nami stojí voľba, stojíme na určitej križovatke. Máme slobodnú vôľu. Pozeráme na Ježiša a na svoj kríž. Na takejto životnej križovatke stál aj sám Ježiš. Vieme o tom, že prvou križovatkou v jeho živote bola Getsemanská záhrada. Keď z nej odchádzal, mal všetko jasné. Vedel, že s ním je Otec. Odložil svoje plány i ľudské sny nabok, a rozhodol sa pre to, čo je náročné. Ježiš teda pokračoval vo svojom „áno“, vo svojej odovzdanej láske k Otcovi. Spolupráca s Božím milosrdenstvom sa uskutočňuje a v prijímaní nášho životného kríža a práve preto my kresťania budeme prežívať v našom pozemskom živote aj Getsemanskú záhradu. Je s nami však nebeský Otec, tak, ako bol prítomný v živote svojho Syna.“
Dávať Božie Milosrdenstvo ďalej znamená v prvom rade dobre ho poznať, zakúsiť ho a potom si ho aj z celého srdca zamilovať. To bol dôvod, prečo sme sa v dňoch od 7. do 9. marca 2008 rozhodli zúčastniť duchovných cvičení na tému: „Aby sa Božie Milosrdenstvo stalo známe svetu.“ V náručí Tatier v Dolnom Smokovci sme obohatili naše duše v tomto vrcholiacom pôstnom období a napredovali v šírení úcty k Božiemu Milosrdenstvu podľa pokorného vzoru, ktorý nám zanechal sv. Ján Krstiteľ: „Preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu“ (Jn 1, 31). Veríme, že Božia milosť bude neustále prenikať naše srdcia, aby sa Božie Milosrdenstvo skutočne čoraz viac stávalo známe svetu.

Späť na začiatok