Vyhľadávanie

Vaše milodary

Ďakujeme Vám za milodary, ktorými nás môžete podporiť a prispieť k rozvoju a šíreniu úcty k Božiemu Milosrdenstvu.

  • Kláštor v Nižnom Hrušove,
    č. účtu - IBAN: SK79 0200 0000 0034 8723 1751
  • Kláštor v Košiciach,
    č. účtu - IBAN: SK31 0200 0000 0034 3630 9555

Za darcov sa denne modlíme
v hodine milosrdenstva.
Pán Boh zaplať!



Tretie prikázanie Dekalógu znie: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni“.  Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach!  Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho (Ex 20,8-11).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Cesta postupného preberania Desatora nás dnes privádza k prikázaniu o dni odpočinku. Zdá sa, že ide o ľahko splniteľné prikázanie, ale je to mylný dojem. Skutočne oddychovať nie je jednoduché, pretože existuje falošný oddych a oddych pravý. Ako ich môže rozoznať? Dnešná spoločnosť je smädná po zábavách a dovolenkách. Zábavný priemysel - počúvajte dobre - zábavný priemysel značne prekvitá a reklama vykresľuje ideálny svet ako veľký zábavný park, kde sa všetci bavia. Predstava o živote, ktorá dnes dominuje, nemá ťažisko v činnosti a v úsilí, ale v úniku. Zarábať kvôli rozptýleniu, uspokojeniu.



Modelom je obraz úspešného človeka, ktorý si môže dovoliť mnohé a rozmanité oblasti pôžitku. Ale táto mentalita vedie ku skĺznutiu do nespokojnosti so životom znecitliveným zábavou, ktorá nie je oddychom, ale odcudzením a útekom z reality. Človek nikdy neoddychoval toľko ako dnes, ale tiež nikdy nepociťoval toľko prázdnoty ako dnes! Možnosti zabaviť sa, ísť do cudziny, veľké výletné lode, cestovanie, tieto mnohé veci ti nenaplnia srdce. Ba nedajú ti ani oddýchnuť.

Slová Desatora hľadajú a nachádzajú jadro problému, ukazujúc v novom svetle, čo je to oddych. Toto prikázanie má v sebe jeden osobitný prvok: podáva zdôvodnenie. Oddych v Pánovom mene má presný dôvod: «Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho» (Ex 20,11).

Toto odkazuje na záver stvorenia, keď Boh hovorí: «Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré» (Gn 1,31). A vtedy začína deň oddychu, ktorý je radosťou Boha nad tým, čo všetko utvoril. Je to deň kontemplácie a žehnania.

Čo je teda oddych podľa tohto prikázania? Je to čas kontemplácie, čas chvály, nie úniku. Je to čas hľadieť na realitu a povedať: Aký krásny je život! Oproti oddychu ako úteku od reality stavia Desatoro oddych ako požehnávanie reality. Pre nás kresťanov centrom Pánovho dňa, nedele, je Eucharistia, čo znamená „vzdávanie vďaky“. Je  to deň určený na to, aby sme Bohu povedali: vďaka! Vďaka, Pane, vďaka za život, za tvoje milosrdenstvo, za všetky tvoje dary.

Nedeľa nie je dňom na vymazanie ostatných dní, ale na ich pripomenutie, požehnanie a zmierenie sa so životom... Koľko je len ľudí, čo majú veľa možností zábavy, no nie sú spokojní so životom. Nedeľa je deň na to, aby sme získali do života pokoj, povedali si: život je vzácny, nie je ľahký, a často je bolestný, ale je vzácny.
Priviesť nás ku skutočnému odpočinku, to je dielom Boha v nás, ale vyžaduje si to vzdialiť sa od vplyvu zla a jeho počarenia (porov. Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 83). Ľahko si totiž možno uzavrieť srdce v roztrpčenosti, zdôrazňujúc dôvody k nespokojnosti. Žehnanie a radosť predpokladajú otvorenosť pre dobro, ktorá je dospelým hnutím srdca. Dobro je prívetivé a nikdy sa nenatláča. Treba sa preň rozhodnúť.
Pokoj si musíme zvoliť, nedá sa uložiť príkazom a nenájdeme ho náhodne. Keď sa človek dostáva von z trpkých zákutí svojho srdca, potrebuje vniesť pokoj do toho, odkiaľ uteká. Potrebuje sa zmieriť s vlastnou minulosťou, so skutočnosťami, ktoré neakceptoval, s náročnými partiami vlastného života.

Opýtam sa vás: každý z vás sa zmieril s vlastnou minulosťou? Je to otázka na zamyslenie: Zmieril som sa s mojou minulosťou? Skutočný pokoj totiž neznamená zmeniť vlastnú minulosť, ale prijať ju a doceniť ju takú, aká bola.

Koľko krát sme sa stretli s kresťanmi postihnutými chorobou, ktorí nás utešovali s takou vyrovnanosťou, akú nenájdeme u pôžitkárov či hedonistov! A videli sme skromných a chudobných ľudí tešiť sa z malých dobrodení s radosťou, ktorá mala chuť večnosti.

Pán hovorí v Deuteronómiu «Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo» (Dt 30,19). Táto voľba je oným „fiat“ (staň sa) Panny Márie, je otvorením sa Duchu Svätému, ktorý nás vedie nasledovať Krista, toho, ktorý sa odovzdáva Otcovi v tom najdramatickejšom okamihu  a nastupuje tak cestu, ktorá vedie k zmŕtvychvstaniu.

Kedy sa život stáva krásnym? Keď začneme naň myslieť v dobrom, bez ohľadu na našu minulosť. Keď
uprostred pochybovania urobíme cestu daru: tomu, že všetko je milosť,[1] a táto svätá myšlienka odstráni vnútorný múr neuspokojenia a nastolí opravdivý oddych.

Život sa stáva krásnym, keď otvoríme svoje srdce Prozreteľnosti a objavíme pravdivosť toho, čo hovorí žalm: «Iba v Bohu spočiň, duša moja» (Ž 62,2). Aká krásna je táto veta žalmu: «Iba v Bohu spočiň, duša moja».

 


Späť na začiatok