Vyhľadávanie

Vaše milodary

Ďakujeme Vám za milodary, ktorými nás môžete podporiť a prispieť k rozvoju a šíreniu úcty k Božiemu Milosrdenstvu.

  • Kláštor v Nižnom Hrušove,
    č. účtu - IBAN: SK79 0200 0000 0034 8723 1751
  • Kláštor v Košiciach,
    č. účtu - IBAN: SK31 0200 0000 0034 3630 9555

Za darcov sa denne modlíme
v hodine milosrdenstva.
Pán Boh zaplať!



Choď, zostúp, lebo tvoj ľud, čo si vyviedol z egyptskej krajiny, robí zle! Veľmi rýchlo odbočili z cesty, ktorú som im určil. Urobili si liate teľa, klaňali sa mu, priniesli mu obetu a vykrikovali: Toto je tvoj boh, Izrael, čo ťa vyviedol z egyptskej krajiny (Ex 32,7-8).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes pokračujeme v rozjímaní o Desatore, aby sme sa hlbšie pozreli na tému modlárstva, o ktorom sme hovorili už minulý týždeň. Teraz sa k tejto téme vrátime, pretože je veľmi dôležitá. A všimneme si modlu „par excellence“ – zlaté teľa, o ktorom hovorí Kniha Exodus (32,1-8). Práve sme si tú stať vypočuli. Táto epizóda má presný kontext – púšť, kde ľud čaká na Mojžiša, ktorý vyšiel na vrch, aby od Boha prijal usmernenia. Čo je to púšť? Je to miesto, kde kraľuje nestálosť a neistota – veď v púšti nič nie je – chýba tam voda i jedlo, chýba tam útočisko. Púšť je obrazom ľudského života, ktorého podmienky sú neisté, a ktorý nemá žiadne nedotknuteľné záruky. Táto neistota v človeku vzbudzuje primárne úzkosti, ktoré Ježiš spomína v evanjeliu: «Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme?» (Mt 6,31). Sú to primárne úzkosti. A púšť tieto úzkosti vyvoláva.



V tejto púšti sa deje niečo, čo dáva podnet k modlárstvu. «Mojžiš nezostupuje z vrchu» (Ex 32,1). Zostal tam 40 dní a ľud prišiel o trpezlivosť. Chýba mu referenčný bod, ktorým bol Mojžiš – líder, hlava, vodca dodávajúci istotu, a to sa stáva neznesiteľným. A tak ľud žiada o viditeľného boha – toto je pasca, do ktorej ľud upadá –, s ktorým by sa mohol stotožniť a vďaka nemu sa orientovať. A hovorí Áronovi: «Poď, urob nám boha, ktorý pôjde pred nami!», „sprav nám vodcu, daj nám lídra“.

Ľudská prirodzenosť, aby unikla neistote – tou neistotou je tu púšť – hľadá náboženstvo typu „urob si sám“: Ak sa Boh nedáva vidieť, urobíme si boha na našu mieru. «Pred modlou nehrozí možnosť povolania, ktoré by vyzývalo zanechať vlastné istoty, pretože modly „majú ústa, ale nehovoria“ (Ž 115,5). Takto vidíme, že modla je zámienkou, aby sme do stredobodu všetkého postavili seba samých a uctievali dielo svojich rúk» (Encyklika Lumen fidei, 13).

Áron sa nevie postaviť požiadavke ľudu a vytvára zlaté teľa. Teľa malo na starovekom Blízkom východe dvojitý význam: na jednej strane predstavovalo plodnosť a hojnosť, na druhej strane energiu a silu. Predovšetkým je však zo zlata, pretože to je symbolom bohatstva, úspechu, moci a peňazí. Toto sú tie veľké idoly: úspech, moc a peniaze. Sú to pokušenia všetkých čias!

Hľa, čím je zlaté teľa: symbolom všetkých tých túžob, ktoré dávajú ilúziu slobody, no naopak zotročujú, pretože modla vždy zotročuje. Okúzli ťa a ty ideš. Ako to kúzlo hada, ktorý svojím upretým zrakom znehybní vtáčika, až kým ho nezhltne. Áron nevedel odporovať.

Všetko sa to však začína neschopnosťou dôverovať predovšetkým Bohu, do neho vložiť naše istoty, dovoliť, aby to bol on, kto dá skutočnú hĺbku túžbam nášho srdca. Toto umožňuje znášať aj slabosť, neistotu a nestálosť. Odkaz smerom k Bohu nás robí silnými v slabosti, v neistote a aj v nestálosti.

Ak nemáme Boha na prvom mieste, ľahko upadáme do modlárstva a uspokojujeme sa s biednymi poistkami. Toto je však pokušenie, o ktorom v Biblii čítame neustále. A dobre pouvažujte nad týmto: oslobodiť ľud z Egypta nedalo Bohu tak veľa práce – vykonal to znameniami moci a lásky. Tú najväčšiu prácu dalo Bohu vytrhnúť Egypt zo srdca ľudu, čiže odstrániť zo srdca ľudu modloslužbu. A Boh ešte stále pokračuje v práci na jej odstraňovaní z našich sŕdc. Toto je tá veľká práca Boha: odstrániť „ten
Egypt“, ktorý si nesieme vo vnútri, ktorým je očarenie modlárstvom.

Keď prijmeme Boha Ježiša Krista, ktorý sa ako bohatý stal pre nás chudobným, (porov. 2 Kor 8,9), objavíme, že uznanie vlastnej slabosti nie je pohromou ľudského života, ale je podmienkou k otvoreniu sa voči tomu, ktorý je skutočne silný. A tak cez dvere slabosti vstupuje Božia spása (porov. 2 Kor 12,10). Práve v sile vlastnej nedostatočnosti sa človek otvára otcovstvu Boha. Sloboda človeka sa rodí z toho, keď dovolí, aby pravý Boh bol jeho jediným Pánom. A toto dovoľuje prijať vlastnú krehkosť a odmietnuť modly nášho srdca.

My, kresťania, obraciame pohľad na ukrižovaného Krista (porov. Jn 19,37), ktorý je slabý, opovrhnutý a obratý o každé vlastníctvo. V ňom sa však zjavuje tvár pravého Boha, sláva lásky a nie sláva podvodného lesku. Izaiáš hovorí: «jeho rany nás uzdravili» (53,5). Boli sme uzdravení práve slabosťou človeka, ktorý bol Bohom, jeho ranami. A cez naše slabosti sa môžeme otvoriť Božej spáse. Naše uzdravenie pochádza od toho, ktorý sa stal chudobným, kto prijal zlyhanie, kto sa až do hĺbky ujal našej nestálosti, aby ju naplnil láskou a silou. On nám prichádza zjaviť otcovstvo Boha. V Kristovi naša krehkosť nie je viac prekliatím, ale miestom stretnutia sa s Otcom a zdrojom novej sily zhora.

 


Späť na začiatok