Vyhľadávanie

Vaše milodary

Ďakujeme Vám za milodary, ktorými nás môžete podporiť a prispieť k rozvoju a šíreniu úcty k Božiemu Milosrdenstvu.

  • Kláštor v Nižnom Hrušove,
    č. účtu - IBAN: SK79 0200 0000 0034 8723 1751
  • Kláštor v Košiciach,
    č. účtu - IBAN: SK31 0200 0000 0034 3630 9555

Za darcov sa denne modlíme
v hodine milosrdenstva.
Pán Boh zaplať!



Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujúc v katechézach o eucharistickom slávení budeme dnes v kontexte úvodných obradov uvažovať nad úkonom kajúcnosti. Ten vo svojej strohosti napomáha k postoju, s akým sa treba pripraviť na dôstojné slávenie svätých tajomstiev, čiže uznávajúc pred Bohom a bratmi naše hriechy, uznávajúc, že sme hriešnikmi. Kňazova výzva je totiž adresovaná celému modliacemu sa spoločenstvu, pretože všetci sme hriešnikmi. Veď čo môže Pán darovať tomu, kto má už srdce plné seba samého, svojho vlastného úspechu? Nič, lebo namyslený človek, nasýtený svojou domnelou spravodlivosťou, je neschopný prijať odpustenie. Pomyslime na podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi, kde sa len ten druhý – len mýtnik – vracia domov ospravedlnený, čiže ako ten, ktorému bolo odpustené (porov. Lk 18,9-14). Ten, kto si je vedomý vlastných bied a  s pokorou sklopí svoje oči, cíti na sebe spočívať milosrdný pohľad Boha. Zo skúsenosti vieme, že jedine ten, kto si vie priznať chyby a prosiť o odpustenie, prijíma pochopenie a odpustenie druhých.



Keď načúvame v tichu hlasu svedomia, umožňuje nám to uznať, že naše myšlienky sú vzdialené od Božích myšlienok, že naše slová a naše skutky sú častokrát svetské, čiže vedené rozhodnutiami, ktoré sú protikladné k Evanjeliu. Preto na začiatku svätej omše všetci ako spoločenstvo konáme skutok kajúcnosti prostredníctvom jednej formuly všeobecného vyznania, vyslovovanej v prvej osobe jednotného čísla. Každý vyznáva Bohu a bratom, „že veľa hrešil myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého“. Áno, aj zanedbávaním dobrého, čiže opomenutím robenia dobra, ktoré sme mohli vykonať.

Častokrát sa cítime ako dobrí, lebo hovoríme: „nikomu som neurobil zle“. V skutočnosti však nestačí nekonať zlo blížnemu, treba sa rozhodnúť konať dobro využívajúc príležitosti, aby sme vydali dobré svedectvo o tom, že sme Ježišovými učeníkmi. Je dobré zdôrazniť, že to, že sme hriešnikmi, vyznávame ako Bohu, tak aj bratom: toto nám pomáha chápať dimenziu hriechu, ktorý zatiaľ čo nás oddeľuje od Boha, oddeľuje nás aj od našich bratov a naopak. Hriech odrezáva: pretína vzťah s Bohom a pretína vzťah s bratmi, vzťahy v rodine, v spoločnosti, v komunite. Hriech vždy odrezáva, oddeľuje, rozdeľuje.

Slová, ktoré hovoríme ústami, sú sprevádzané gestom bitia sa do pŕs, uznávajúc, že som zhrešil mojou vlastnou vinou, a nie vinou druhých. Častokrát sa stáva, že zo strachu či z hanby ukazujeme prstom obviňujúc druhých. Nie je ľahké pripustiť, že sme vinní, avšak prospieva nám úprimne to vyznať.

Vyznať však máme vlastné hriechy. Spomínam si na anekdotu, ktorú prerozprával starší misionár o jednej žene, ktorá išla na spoveď a začala hovoriť chyby manžela, potom prešla k vymenovaniu chýb svokry a potom chýb susedov. V istom momente  jej spovedník povedal: „Pani, povedzte mi, skončili ste?“ – „Výborne, skončili ste s hriechmi druhých. Teraz začnite hovoriť o tých vašich...“ Treba hovoriť o vlastných hriechoch.

Po vyznaní hriechu prosíme Blahoslavenú Pannu Máriu, anjelov a svätých, aby sa za nás modlili k Pánovi. Aj v tomto má vzácnu hodnotu spoločenstvo svätých. Totiž príhovor týchto «priateľov a vzorov života» (Prefácia  na 1. november)  nás podporuje na ceste k plnému spoločenstvu s Bohom, keď bude hriech definitívne zničený.

Okrem „Vyznávam“ je možné vykonať skutok kajúcnosti pomocou iných formúl, napríklad: «Zmiluj sa nad nami, Pane. - Lebo sme sa prehrešili proti tebe. - Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo. - A daj nám svoju spásu» (porov. Ž 123,3; 85,8, Jer 14,20).

Zvlášť v nedeľu je možné vykonať požehnanie a pokropenie vodou na pamiatku krstu (porov. Všeobecné smernice Rímskeho misála), ktorý ruší všetky hriechy. Ako súčasť úkonu kajúcnosti je možné spievať Kyrie eléison: týmto starobylým gréckym výrazom vzývame Pána – Kyrios – a prosíme o jeho milosrdenstvo (porov. tamtiež).

Sväté písmo nám ponúka príklady „kajúcich“ postáv, ktoré po tom, ako spáchali hriech, vstúpiac sami do seba nachádzajú odvahu odložiť masku a otvoriť sa milosti, ktorá obnovuje srdce. Pomyslime na kráľa Dávida a na slová žalmu, ktoré sa mu pripisujú: «Zmiluj sa, Bože, nado mnou, pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť» (51,3). Pomyslime na márnotratného syna, ktorý sa vráti k otcovi, či na mýtnikovu prosbu: «Bože, buď milostivý mne hriešnemu» (Lk 18,13).

Pomyslime aj na svätého Petra, na Zacheja, či na Samaritánku. Porovnať sa s krehkosťou hliny, z ktorej sme uhnietení je skúsenosť, ktorá nás posilňuje: zatiaľ čo nám dáva zakúsiť našu krehkosť, otvára nám srdce k prosbe o Božie milosrdenstvo, ktoré premieňa a obracia. A práve toto robíme v úkone kajúcnosti na začiatku svätej omše.


 


Späť na začiatok