Vyhľadávanie

Vaše milodary

Ďakujeme Vám za milodary, ktorými nás môžete podporiť a prispieť k rozvoju a šíreniu úcty k Božiemu Milosrdenstvu.

  • Kláštor v Nižnom Hrušove,
    č. účtu - IBAN: SK79 0200 0000 0034 8723 1751
  • Kláštor v Košiciach,
    č. účtu - IBAN: SK31 0200 0000 0034 3630 9555

Za darcov sa denne modlíme
v hodine milosrdenstva.
Pán Boh zaplať!



Rok sa otvára v mene Božej Matky. Bohorodička je najdôležitejší titul Panny Márie. Mohla by zaznieť otázka: prečo hovoríme Božia Matka a nie Ježišova Matka? Niektorí v minulosti žiadali obmedziť sa len na toto, ale Cirkev potvrdila: Mária je Božia Matka. Musíme byť vďační, pretože v týchto slovách je obsiahnutá nádherná pravda o Bohu a o nás. A je ňou to, že keď sa Pán vtelil skrze Máriu, odvtedy a už navždy nesie našu ľudskú prirodzenosť na sebe. Nie je už Boh bez človeka: telo, ktoré Ježiš prijal od Matky mu patrí aj dnes a bude to tak navždy. Keď povieme „Božia Matka“, pripomína nám to nasledovné: Boh je tak blízko ľudstvu ako je dieťa matke, ktorá ho nosí v lone.



Slovo matka (lat. mater),  odkazuje aj na slovo matéria, hmota. Vo svojej Matke sa Boh nebies, nekonečný Boh stal malým, zhmotnil sa, aby bol nielen s nami, ale aj ako my. Hľa, tento zázrak, táto novosť: človek nie je viac sám, už nie je sirotou, je navždy synom. Rok sa začína s touto novinou. A my ju takto ohlasujeme, keď hovoríme:  Božia Matka! Je to radosť vedieť, že naša osamelosť je porazená. Je to krása vedieť, že sme milované Božie deti, vedieť, že toto detstvo nám nikdy nemôže byť odňaté. Znamená to vnímať sa v zrkadle krehkého Boha a dieťaťa v náručí Matky a vidieť, že ľudstvo je drahé a sväté Pánovi. Preto slúžiť ľudskému životu znamená slúžiť Bohu; a každý život, počnúc tým v lone matky až po ten starecký, trpiaci a chorý, až po ten nepohodlný a dokonca odpudzujúci, je treba prijať, milovať a pomáhať mu.

Nechajme sa teraz viesť dnešným evanjeliom. O Božej Matke sa tu hovorí len jedna veta: «Zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich» (Lk 2,19). Zachovávala. Jednoducho zachovávala. Mária nerozpráva, evanjelium v celom vianočnom rozprávaní nepodáva ani jedno jej slovo. Aj v tomto je Matka zjednotená so Synom, Ježiš je nemluvňa, čo znamená „bez slov“. On, Slovo, Božie Slovo, ktoré «mnoho ráz a rozličným spôsobom kedysi prehovorilo» (porov. Hebr 1,1), teraz, v «plnosti času» (Gal 4,4) je nemé. Boh, pred ktorým sa zmĺkne, je dieťaťom, ktoré nehovorí. Jeho majestát je bez slov, jeho tajomstvo lásky sa odhaľuje v tomto umenšení. Táto tichá umenšenosť je jazykom jeho kráľovskej dôstojnosti. Matka sa spája so Synom a všetko uchováva v tichu.

A to ticho nám hovorí, že aj my, ak sa chceme opatrovať, potrebujeme ticho. Potrebujeme zostať v tichu hľadiac na jasličky. Pretože pred jasličkami nanovo objavujeme, že sme milovaní, vychutnávame skutočnú hodnotu života. A pri hľadení v tichu nechávame Ježiša hovoriť k nášmu srdcu: aby jeho malosť rozložila našu pýchu, aby jeho chudoba vyrušila našu pompéznosť, aby jeho neha pohla naším necitlivým srdcom. Vydeliť si  každý deň chvíľu na ticho s Bohom znamená opatrovať si našu dušu, uchrániť si našu slobodu od rozhlodávajúcich banalít konzumu a od omámenia reklamou, od nafukovania prázdnych slov a od strhujúcich vĺn klebiet a senzácie.

Mária zachovávala - pokračuje evanjelium - všetky tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich. Aké to boli veci? Boli to radosti i bolesti: na jednej strane narodenie Ježiša, Jozefova láska, návšteva pastierov, tá noc svetla. Ale na druhej strane: neistá budúcnosť, chýbajúci domov, «lebo pre nich nebolo miesta v hostinci» (Lk 2,7), stiesnenosť z odmietnutia, sklamanie, že musela porodiť Ježiša v maštali. Nádeje i úzkosti, svetlo i tma: všetky tieto veci zapĺňali Máriino srdce. A ona, čo robila?  Rozmýšľala nad nimi, to znamená preberala si ich s Bohom vo svojom srdci. Nič si nenechávala pre seba, nič si neuzatvárala do samoty, ani sa neutápala v horkosti, všetko prednášala Bohu. Takto „zachovávala“. Zverujúc sa zachováva: neponechávajúc život za obeť strachu, malomyseľnosti alebo poverčivosti, neuzatvárajúc sa, ani sa nesnažiac zabudnúť, ale robiac všetko v dialógu s Bohom. A Boh, ktorý nás nosí vo svojom srdci, prichádza, aby prebýval v našom živote.

Hľa tajomstvá Božej Matky: zachovávať v tichosti a prinášať k Bohu. Toto sa odohrávalo, uzatvára evanjelium, v jej srdci. Srdce pozýva hľadieť na stredobod osoby, jej citov, jej života. Aj my, kresťania na ceste, na začiatku roka cítime potrebu začať od stredu, zanechať za sebou to, čo nás hamovalo v minulosti a znovu začať od toho, na čom záleží. Hľa dnes máme pred sebou východiskový bod: Božiu Matku. Pretože Mária je takou, akých nás chce Boh, akou chce mať svoju Cirkev: Matka jemná, pokorná, chudobná na veci a bohatá na lásku, slobodná od hriechu, zjednotená s Ježišom, tá, ktorá zachováva Boha v srdci a blížneho v živote. Aby sme znova naštartovali, pozerajme na Matku. V jej srdci bije srdce Cirkvi. Preto, aby sme išli ďalej, ako nám hovorí dnešný sviatok, je potrebné vrátiť sa späť: začať u jasličiek, u Matky, ktorá drží v náručí Boha.

Oddanosť Márii nie je náboženská zdvorilosť, je to nevyhnutnosť kresťanského života. Pohľad na Matku nás povzbudzuje zanechať množstvo neužitočného balastu a nájsť to, na čom záleží. Dar Matky, dar každej matky a každej ženy je veľmi vzácny pre Cirkev, ktorá je matkou a ženou. A zatiaľ čo muž často abstrahuje, vyslovuje tvrdenia a natíska idey, žena, matka, vie zachovávať,  spájať v srdci, oživovať. Aby sa viera nezúžila len na ideu alebo na náuku, potrebujeme všetci srdce matky, ktoré vie zachovávať nežnosť Boha a načúvať ľudskému tepu. Matka, autorský podpis Boha na ľudstve, nech ochraňuje tento rok a prinesie pokoj svojho Syna do sŕdc, do našich sŕdc, a do sveta.

A tak jednoducho ako deti, pozývam vás pozdraviť ju dnes pozdravom efezských kresťanov pred očami ich biskupov: «Svätá Matka Božia!» Vyslovme tri razy, zo srdca, všetci spoločne, hľadiac na ňu [pápež sa obracia k soche Panny Márie vedľa oltára]: «Svätá Matka Božia!»

 


Späť na začiatok