Vyhľadávanie

Vaše milodary

Ďakujeme Vám za milodary, ktorými nás môžete podporiť a prispieť k rozvoju a šíreniu úcty k Božiemu Milosrdenstvu.

  • Kláštor v Nižnom Hrušove,
    č. účtu - IBAN: SK79 0200 0000 0034 8723 1751
  • Kláštor v Košiciach,
    č. účtu - IBAN: SK31 0200 0000 0034 3630 9555

Za darcov sa denne modlíme
v hodine milosrdenstva.
Pán Boh zaplať!



Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Jedným z dôsledkov takzvaného „blahobytu“ je to, že privádza ľudí k uzatváraniu sa do seba, čím sa stávajú necitlivými voči potrebám druhých. Je tu snaha všemožnými spôsobmi ich držať v ilúzii, predstavujúc im prchavé modely života, ktoré po niekoľkých rokoch pominú, akoby bol náš život módou, ktorú treba nasledovať a ktorá sa zakaždým mení podľa sezóny. Tak to však nie je. Realitu treba prijať tak ako je a čeliť jej, čo nás častokrát privádza do kontaktu so situáciami urgentnej núdze. Práve preto sa medzi skutkami milosrdenstva spomína aj poukaz na hlad a smäd: sýtiť hladných – a tých je dnes dosť – a dávať piť smädným. Koľkokrát nás médiá informujú o národoch, ktoré trpia nedostatkom jedla a vody, s vážnym dosahom osobitne na deti.




Tvárou v tvár istým správam a osobitne istým obrazom sa verejná mienka cíti byť dotknutá a z času na čas sa spúšťajú kampane na pomoc s cieľom stimulovať solidaritu. Štedro sa prispieva a takýmto spôsobom sa dá pričiniť o zmiernenie utrpenia mnohých ľudí. Táto forma charity je dôležitá, avšak azda nás nezapája priamo. Naopak keď kráčajúc po ceste stretneme osobu v núdzi, či keď chudobný príde klopať na dvere nášho domu, je to veľmi odlišné, lebo už viac nie sme pred akýmsi obrazom, ale je to priamo osobné. Už tu viac nie je vzdialenosť medzi mnou a ním či ňou, a cítim, že sa ma to dotýka.

Abstraktná chudoba nás nezasahuje, avšak dáva nám rozmýšľať, posťažovať sa; keď však vidíš chudobu priamo na koži u nejakého muža, ženy, dieťaťa, toto nás už zasahuje! A preto je tu ten zvyk, ktorý máme: utekať pred núdznymi, nepribližovať sa k nim, či tak trochu maskovať realitu núdznych cez zaužívané praktiky, čo sú práve v móde. Tak sa od tejto skutočnosti vzďaľujeme. Neexistuje však žiadna vzdialenosť medzi mnou a chudobným vtedy, keď ho stretávam. Aká je moja reakcia v týchto prípadoch? Odvrátim zrak, prejdem ďalej? Alebo sa pristavím a zaujímam sa o jeho stav? A ak takto konáš, nebude chýbať niekto, čo povie: „Toto je blázon, keď hovorí s chudobným!“ Zisťujem, či môžem nejakým spôsobom vyhovieť tejto osobe, alebo sa snažím čím skôr vykĺznuť z tejto situácie? Možno však žiada len o nevyhnutné: niečo na jedenie a na uhasenie smädu. Pomyslime na chvíľu: koľkokrát sa modlíme Otčenáš, a predsa nedávame skutočne pozor na slová: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“.

V Biblii jeden žalm hovorí, že Boh je ten, čo «dáva pokrm každému stvoreniu» (136,25). Skúsenosť hladu je tvrdou skutočnosťou. Vie o tom niečo ten, kto žil v období vojny či biedy. A predsa sa táto skúsenosť opakuje každý deň a existuje popri hojnosti a plytvaní. Vždy aktuálne sú slová apoštola Jakuba: «Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: „Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!“, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva» (2,14-17). Je neschopná konať skutky, preukazovať dobro, lásku. Vždy je tu niekto, kto má hlad a smäd a potrebuje ma. Nemôžem to delegovať na niekoho iného. Tento chudobný potrebuje mňa, moju pomoc, moje slovo, moje úsilie. Všetkých sa nás to týka.

Učí nás tomu aj evanjelium, na tom mieste, kde sa Ježiš pri pohľade na množstvo ľudí, ktorí celé hodiny kráčali za ním pýta svojich učeníkov: «Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?» (Jn 6,5). A učeníci odpovedajú: „Je to nemožné, je lepšie, ak dav rozpustíš...“ Ježiš im naopak hovorí: „Nie, vy im dajte jesť“ (porov. Mt 14,16). Nechá si priniesť zopár chlebov a rýb, ktoré mali so sebou, požehnáva ich, láme a dáva rozdávať medzi všetkých. Je to pre nás veľmi dôležitá lekcia. Hovorí nám, že ak to málo, ktoré máme, zveríme do Ježišových rúk a s vierou sa oň podelíme, stane sa prekypujúcim bohatstvom.

Pápež Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate potvrdzuje: «Dať sa najesť chudobným (porov. Mt 25,35.37.42) je etický imperatív pre všeobecnú Cirkev. [...] Právo na výživu nadobúda rovnako ako právo na vodu dôležitú úlohu pri uznaní ďalších práv. [...] Je nevyhnutné, aby vyzrievalo solidárne svedomie, ktoré bude považovať výživu a prístup k vode za všeobecné práva všetkých ľudí bez rozdielov a diskriminácií» (č. 27). Nezabúdajme na Ježišove slová: «Ja som chlieb života» (Jn 6,35) a «ak je niekto smädný[...], nech príde ku mne» (Jn 7,37). Tieto slová sú pre nás všetkých veriacich istou provokáciou, provokáciou uznať, že cez nasýtenie hladných a napojenie smädných sa odvíja náš vzťah s Bohom – s Bohom, ktorý v Ježišovi zjavil svoju tvár milosrdenstva.


Späť na začiatok